Ráno som sa zobudila na nechutný zvuk môjho budíka. Myslela som, že ma porazí, tak veľmi som nechcela ísť do školy. Lenže tato bol neoblomný, a tak tu teraz sedím vo svojej lavici, ani neviem ako som sa sem dostala. Pamätám si len, že som išla a išla a....

„Brencová!!! Nespite mi tu!“ozve sa odniekiaľ z diaľky. „Maťa!  Preber sa!!!“ šepká mi Zuzka, moja spolusediaca. Rýchlo otvorím oči a vtom sa opäť vrátim do krutej reality. Až potom si uvedomím, že všetci ľudia v triede sa pozerajú na mňa. „Martina Brencová, viete mi odpovedať na moju otázku?.“ „Nie, pani Sanková, mrzí ma to.“ Sklopím zrak a tvárim sa, že mi je to veľmi ľúto, len aby mi už tá stará harpia dala pokoj. „Samozrejme...“odvrkne ironicky,“....stále to isté. Ak si ešte niekedy niekto dovolí spať na mojej hodine, budem nútená porozprávať sa s pánom riaditeľom.“ Blablabla, stále tie isté keci. „Prepáč“ hovorí Zuzka, „ale keď ty si sa nedala nijako zobudiť“. „To je v pohode, aj tak ti ďakujem“ vravím, ale viac už šťastie nepokúšam, lebo Sanková opäť niečo horlivo vysvetľuje a celý čas pritom na mňa zazerá. To zase bude „krásny“ deň!!!