Cestou zo školy som, ako vždy, išla so Zuzkou na zastávku, kde sme sa rozlúčili so slovami, že sa stretneme zajtra. Ja som čakala na 83-ku, ktorá ma mala dopraviť do Dúbravky a Zuzka prešla na druhú stranu, čakajúc na autobus, ktorý ide hlbšie do Petržky. Dosť jej závidím, že to má do školy tak blízko, zatiaľ čo ja sa musím terigať cez celé mesto, ale rodičia boli v tomto neoblomní. „ Gymnázium Alberta Einsteina je výborná škola so skvelou povesťou“, tvrdili. A vlastne, mali pravdu, celkom sa mi to tu za tých šesť rokov zapáčilo...

Z mojich myšlienok ma vyrušil príchod akéhosi autobusu. Nastúpiť sa mi podarilo len horko-ťažko, ani nie pre to, že by bol ten autobus nejako extra plný, ale skôr pre to, že kvôli zamysleniu som si nevšimla, že autobus má číslo 83. Čakať ďalších 20 minút by ma porazilo a tak som horlivo začala utekať k predným dverám aby si ma vodič všimol. Som si istá, že ma videl, ale aj tak mi skoro do dverí privrel moju školskú tašku.